Rozprávame sa o inšpirácii, motivácii a, samozrejme, aj o knihách s Matejom Tóthom

Pridané: 04.05.2017 15:00:00 Počet zobrazení: 242

04 Máj 2017

"ROZHOVOR S ... "

Matej Tóth

Je úžasné, že v tak malej krajine, akou je Slovensko, máme tak veľa národných hrdinov.
S jedným z nich sme sa rozprávali nielen o knihách a Matej Tóth nám ochotne zodpovedal naše otázky.

Keď v roku 1988 vyhral Jozef Pribilinec zlatú medailu na Olympiáde v Soule, boli ste ešte len dieťa. O necelých desať rokov sa začala písať Vaša športová kariéra. Bol Jozef Pribilinec inšpiráciou na začiatku Vašej kariéry?

Určite bol Jozef Pribilinec mojím vzorom. Hlavne na začiatku mojej kariéry. Ja si síce nepamätám, keď v Soule získal zlato, ale pri mojich prvých tréningoch mi ho dával tréner ako inšpiráciu. A práve tých posledných niekoľko sto metrov zo Soulu som na videokazete videl nespočetnekrát. A pesnička Hand in hand od Koreany (oficiálna pesnička OH Soul) mi znela v ušiach pri každom ťažšom tréningu.

Je teda podľa Vás dôležité, aby si človek vytváral nejaké pozitívne asociácie, keď prechádza tvrdým a ťažkým tréningom, prípadne ak má pocit, že už je na konci so silami? Napríklad ako pesnička Hand in hand. Môže to byť jedným zo spôsobov, ako zdolať veľké výzvy?

Neviem, či by som to nazval asociáciami, ale skôr motivačnými pomôckami. Nie je to ako Pavlov reflex, napr. drina = pesnička v hlave. Ale keď je tréning náročný, tak môže určitá myšlienka v hlave pomôcť prekonať krízu. U mňa tak teraz funguje myšlienka na rodinu. Niekedy pomôže, keď mi nejakú motivačnú myšlienku niekto vštepí zvonka. Napríklad, tréner počas tréningu alebo fanúšikovia počas pretekov.

Vždy to bola chôdza (resp.atletika), alebo ste ako chlapec uvažovali aj nad iným športom? Možno atraktívnejším medzi rovesníkmi?

Jedine s atletikou a následne s chôdzou to u mňa bolo seriózne. Chytilo ma to možno od 10-tich rokov, chôdza od 13-tich. Všetko, čo bolo predtým, boli len chlapčenské sny. So športom som žil odmalička, sledoval som futbal, hokej, zbieral kartičky hráčov (NHL, FIFA), vonku som ich hrával s kamarátmi, ale nikdy som nebol pobláznený do niečoho konkrétneho. Možno ako 8-10-ročný som viac pokukoval po hokojevých brankároch, ale už v tom veku som si nejak uvedomoval, že zostane len pri snoch a sídliskových hrách.

Cítili ste teda už ako 13-ročný, že chôdza je Vaše poslanie? Že chcete obetovať svoj voľný čas, akceptovať tvrdé tréningy a vzdať sa mnohých iných aktivít?

Už to bolo síce riadne dávno, ale ak si dobre spomínam, tak už v prvých mesiacoch tréningu som bral chôdzu veľmi vážne a zodpovedne. Ale určite som si neuvedomoval, čo všetko ma čaká. Všetko však prichádzalo tak prirodzene a postupne, že mi vôbec neprišlo, že sa pre niečo obetujem. Práve naopak, stále viac som sa utvrdzoval v tom, že toto je moja cesta a že som si vybral správne.

Viem, že je to častá otázka, ale predsa. Čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý zdoláva 50 km chôdzou a má v pláne získať zlato?

Najdôležitejšie je, nemať v hlave plán získať zlato. Na tom sa popálili mnohí skvelí päťdesiatkári. Aj keď som nastupoval v Pekingu aj v Riu v roli najväčšieho favorita, na zlato som nemyslel. Chcel som podať čo najlepší výkon, užiť si preteky a aby môj výkon potešil ľudí na Slovensku. Keď to zhrniem, aj tak z toho vychádza zlato, ale moja hlava je úplne inak nastavená, ako hlava šprintéra, ktorý má v hlave len víťazstvo a koncentruje sa na jeden okamih. U mňa sa počas 50-ky odohrávajú v hlave rôzne myšlienkové pochody a aj samotný priebeh pretekov je vždy iný. Takže, keby som mal v hlave len zlato, asi by som to po dvadsiatom kilometri v Riu zabalil, alebo začal nezmyselne zrýchľovať a doháňať Diniza. Ale ja som vedel, že idem na maximum a robím všetko pre dobrý výsledok. Aj keby som prišiel do cieľa druhý, tretí alebo piaty, tento pocit by som mal vždy. Je úžasné, že práve v Riu to vyšlo tak, že z toho bolo zlato.

Sme knižné vydavateľstvo a preto nás prirodzene zaujíma, čo čítajú ľudia, s ktorými robíme rozhovory. Čo teda číta Matej Tóth a aký má vzťah ku knihám?

Knihy milujem, rád čítam a keď sa nájde aspoň chvíľka kľudu, tak siaham po knihe - hlavne na sústredeniach si neviem predstaviť vyplnenie voľného času bez kníh. Mojím najobľúbenejším žánrom sú detektívky (hlavne slovenské - mám komplet všetky knihy od Dominika Dána), ale čítal som už asi všetky žánre. Prečítam a obohatí ma naozaj všetko, ale najradšej mám, keď má kniha dej - vtedy ma vie tak chytiť, že som schopný ju prečítať na jeden dúšok.

A na záver moja tradičná otázka. Čo by ste odkázali človeku, ktorý by vo svojom živote chcel dosiahnuť nejaký pekný výsledok. Možno nemá peniaze, možno nemá ideálne podmienky, či prostredie. Ale chce.

Najdôležitejšie je to chcenie. Nie je ani tak dôležité, po akom výsledku človek túži. Ak to, čo robíte, robíte s radosťou, tak aj cesta je odmenou. Veľakrát sa stáva, že talentovaný mládežník má fantastické podmienky a aj napriek tomu po dosiahnutí seniorského veku končí, keďže to nerobil s radosťou. A naopak, žiačik, ktorý si športuje preto, že ho to baví a napĺňa, sa dokáže postupne zlepšovať, tým sa mu zlepšujú aj podmienky a môže sa dopracovať až k tým najvyšším cieľom. Takže moja rada je: robte to, čo Vás baví a napĺňa.

 

Táto stránka používa cookies. Viac info

Prihlásenie